Keď som pred rokmi pospával s priateľkou, často ma v priebehu sna zobudila nešetrným rýpancom lakťom do rebier a povelom "Nechráp!". Vždy som zavrčal "Prepáč" a rýchlo som spal ďalej, a väčšinou aj ďalej pokračoval ten môj sen. Bol som v akomsi meste, a chodieval som tam v snoch často, do toho istého, poznal som ho a mal som tam pocit neskutočného pokoja a bezpečia. Len som stále nevedel kde to som. Bolo tam iné svetlo, iné ako u nás, skôr tak do červeno oranžova a bolo tam príjemne teplo. Žiadne autá, nerovná dlažba z drobných kociek, žiadny asfalt. Každým pokračujúcim snom som sa snažil zistiť kde to som a postupne som sa tomu blížil, cítil som to. A raz som konečne došiel až k domu, kde som býval. Vošiel som dnu, príjemný chládok, prítmie, a naľavo bolo kamenné schodisko po ktorom ktosi práve schádzal dolu. VIdel som iba nohy, ale už už som sa chystal zodvíhnuť oči a pozrieť sa mu do tváre, tak dlho som na tento okamih čakal a tešil sa, už už som sa chystal spýtať sa ho kde to som - "NECHRÁP !".
Konečne som sa po mnohých prerušených snoch dostal až k rozlúsknutiu tej záhady kde to som a ona toto ? Vyhodil som ju z postele, ráno som jej zbalil veci a vyletela odo mňa až za ňou perie lietalo.
Nepomohlo. Ten sen sa mi už nikdy potom nesníval.

Do hája aj s babou...